Vytlačiť túto stránku
pondelok, 06 júl 2020 21:51

Prví nordic walking finišeri v cieli

Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)
Na Barborskej ceste Na Barborskej ceste steve

Mnohí nordic walkeri už zachytili , že od 1. mája beží prvá finišerská výzva pre nordic walkerov Spoznaj sám  seba 2020. Podstatou výzvy je absolvovanie  Barborskej cesty technikou nordic walking. Trasa pozostáva z deviatich etáp, ktoré sú vyšpecifikované v popise trasy na www.pretekaj.sk. Okrem poznávania krásnej slovenskej prírody, historických miest a kultúrnych pamiatok je to príležitosť poznať najmä sám seba. Podľa propozícií môžu jednotlivci a tímy  absolvovať trasu  po etapách alebo vcelku. Zuzana Zadrabajová so svojím synom Kamilom si povedali, že to dajú vcelku. Srdečne im gratulujeme , že sa im to podarilo a sme radi , že boli ochotní sa s nami podeliť o svoje zážitky a skúsenosti, ktoré im to prinieslo.

 

Zuzana sa dostala k nordic walkingu približne pred tromi rokmi spôsobom, ktorý je aj mne osobne dosť blízky. Začala behať ale telo sa tomu akosi bránilo. Prešla k chôdzi ale nebolo to celkom ono, chýbala práca rúk a tak po usilovnom googlení našla na internete informácie o nordic walkingu. Postupne sa vypracovala na inštruktorku nordic walkingu. Trénuje pravidelne 3 až 6 krát v týždni a v priemere vrátane turistiky nachodí 150 až 200 km mesačne. Takže pravdou je, že celá etapa sa dá prejsť za  deväť dní ako píše bedeker ale určite nie tak, že vstanem z gauča a  idem na „barborku“ . Treba mať niečo natrénované.

Okrem Zuzany chodí v rodine  aj mamka, tá však bez palíc. Očividne to však prispieva k tomu, že vo svojich sedemdesiatich rokoch je vitálna a na pohľad  mladšia ako hovorí kalendár. Mňa však zaujímalo ako získala pre Barborskú cestu syna Kamila. Nordic walkingu sa venujem od roku 2008 a nordic walkerov do dvadsiatky  stretávam zriedka. Odpoveď je ukrytá v spoločnom nadšení pre diaľkové trasy. Keď ich krízové opatrenia zavreli medzi štyri steny,  študovali a snívali o ďalekej ceste . Pacifická hrebeňovka (Pacific Crest Trail) je takmer 4300 kilometrov dlhá trasa prechádzajúca od hraníc Mexika až po Kanadu. Tisíce kilometrov , zväčša divočinou mimo civilizácie, to je ale naozaj tvrdý oriešok. No a tak prišla myšlienka,  dať Barborskú cestu ako skúšku.

Barborská cesta vedie zväčša krásnym horským prostredím i zaujímavými mestami, ktoré určite zanechajú v človeku pekné spomienky ale najkrajšie spomienky z cesty má Zuzana na ľudí, ktorých stretli, poradili im alebo podali pomocnú ruku napríklad pán František na hrade Šášov alebo pán farár v Sklených Tepliciach. Tak ako sám život aj Barborská cesta nie je len o slnečných dňoch a romantických pohľadoch. Vysoká ostrá tráva a dorezané nohy v kraťasoch, nepohodlné topánky a bolestivé kŕče v nohách alebo fakt, že nemáte kde skloniť hlavu lebo nie je nič voľné a zbytočne prejdené kilometre ak chýba alebo prehliadnete značenie. To sú momenty keď si buď priznáte chybu alebo hľadáte vinníkov. To už je o poznávaní seba samého aj ľudí, s ktorými kráčate. Zuzana spomína ako večer nevedela zaspať od únavy ale ráno oddýchnutá pokračovali ďalej. Veľa je v nastavení našej mysle. Tu si spomínam na nášho inštruktora pri prechode po žeravom uhlí, ktorí povedal:“ Nerobíme to preto aby ste sa mali čím chváliť na sociálnych sieťach alebo v krčme pri pive. Robíme to preto, aby ste si uvedomili aké sily sú vo vás skryté. „

Najsilnejšia emócia, ktorú Zuzana cíti je vďačnosť. Vďačnosť za to, že napriek rôznym  strastiam a bolestiam jej zdravotný stav umožňuje venovať sa nordic walkingu, turistike a absolvovať aj takéto a možno i náročnejšie výzvy. Láka ju napríklad Tatranská magistrála a ďalšie. Možno raz i ten Pacific Crest Trail. Prečo nie, veď jeden zo Slovákov, ktorý ju prešli mal 63 rokov.

Aj v tomto sa naše myšlienky stretávajú. Píšuc tieto riadky si i ja uvedomujem, že napriek všetkým možným starostiam a výzvam, ktoré som v živote zažil mám každý deň dôvod byť vďačný.

Na záver autentické vyjadrenie Zuzany: „ Ak nevykročíte, nikam sa nedostanete . Barborská cesta bola pre mňa obrovská výzva. Je to veľký projekt, často som na trase rozmýšľala ako to prebiehalo so značením, plánovaním, organizovaním . Koľko tabúľ bolo použitých, koľko času a námahy to vyžadovalo . Keď sa do toho vložilo toľko energie bola by škoda to nevyužiť, nechať ju neprejdenú.“

Za mňa na záver, že cítim veľký rešpekt a uznanie voči Zuzane a Kamilovi. My ideme našu cestu po etapách. Zatiaľ sme prešli tri a budeme sa snažiť priniesť viac praktických rád a odporúčaní k jednotlivým trasám, pretože nie všetko sa dá do bedekra vtesnať. Ďakujem Zuzane za ochotu sa s nami podeliť a prajem všetkým veľa šťastných kilometrov.

steve

Čítať 1466 krát